Líška polárna patrí k nemnohým zvieratá, ktoré znesú tuhé mrazy a snehové búrky na severnej Sibíri, na ostrovoch Severného ľadového oceánu a na pobreží severného Japonských ostrovov. Jednou zo zvláštností, ktorá pomáha vydržať líška polárnej krutú zimu, je jej srsť na chodidlách, mimoriadne hustá a to práve najme v zime.
Je to neúnavný tulák. Niekedy prejde po ľade cez Beringov prieliv až na Aljašku. Niektoré líška sú vášniví moreplavci a prekonávajú veľké vzdialenosti na mori na ľadových kryhách (alebo dokonca si predstavte aj plávaním). Ľudia videli líška polárne na kryhách až tisíc kilometrov od najbližšieho brehu.
Sú to nezvyčajne húževnaté zvieratá. Živia sa najmä lumíkmi a ďalšími drobnými druhmi hlodavcov žijúcich pod snehom. Nepohrdnú ani rybami a zvyškami, čo zostanú z potravy medveďov alebo vlkov. Na loveckých výpravách líšku polárnu často sprevádzajú neodbytné kŕdle vrán. Ďalší mrchožrút, ktorý si chce pochutnať na zvyškoch ulovenej koristi.
Líšky polárne majú veľmi jemný čuch a sluch a vďaka tomu nachádzajú drobné zvieratá aj pod vysokou vrstvou snehu.Keď líška objaví korisť, po vyskočí, mäkko sa spustí na všetky štyri nohy a začne usilovne hrabať v snehu.
Líška polárna má mladé v apríli až máji, keď poľavia mrazy. Líšťatá prichádzajú na svet so sivou srsťou, no s nástupom zimy celkom obelejú. Biela srsť je výsledkom prispôsobenia sa (adaptácie sa) toho zvieraťa vonkajšiemu prostrediu : Líška polárna splýva so snehom a ľadom. Jej srsť zavše nadobúda až belasý odtieň.
V čase párenia líšky polárne prudko brešú.Ich brechot niekedy prechádza do prenikavého kriku. Tak k sebe samce líšky polárnej vábia samice aby došlo k rozmnoženiu líšky polárnej a zachovaniu druhu. Mladé prichádzajú na jar a je ich niekoľko závisí od počtu, dva až štyri mladé líšky polárne sú bežným príkladom.